Hľadanie hrdinov

Kde sa nám schovávajú?

Prichádzame na svet ako nový, malinkatý človiečik. Svet si ešte neuvedomujeme. Náš prvý kontakt s ním je hmatový a pocitový. Obraz je rozmazaný. Dlho to netrvá a tento veľký svet začíname spoznávať. Začíname si dávať do úst okolité predmety. Rukami spoznávame ich konzistenciu, pevnosť, pružnosť, tekutosť, krehkosť, … Zisťujeme, že svet je farebný, chutí, vonia. Toto spoznávanie nám stačí na niekoľko rokov. Učíme sa predmety a javy okolo seba pomenovať. Slová zbierame od rodičov, starých rodičov, súrodencov, vychovávateliek. Z kníh a médií. Nie všetkým rozumieme a začíname sa stále častejšie stretávať so slovami, ktoré okolo seba nevieme nájsť. Stretávame sa s abstraktnými pojmami.

Keď sa deti pýtajú rodičov, čo je to odvaha, čo im môžu ukázať? Nemá tvar, farbu, chuť a ani vôňu. Aj napriek tomu niečo také vraj existuje. A deti sa neprestávajú pýtať. Čo je to pravda? A čo klamstvo? Začíname hodnotiť svet okolo nás. Čo je dobro? Zlo? Ktoré veci su dobré a ktoré zlé? Čo je vzťah, priateľstvo, sloboda, odvaha, vôľa, odhodlanie, ľudskosť, nenávisť a čo je láska? Čo je zmyslom života? A jedného dňa príde aj na to najabstraktnejšie z abstraktných slov, čo je to šťastie?

Ako deťom môžu rodičia dať tieto pojmy „ochutnať“? Ako im ich dať „ohmatať“? Dieťa sa pýta na auto. Rodič zoberie ceruzku a nakreslí ho, ukáže ho na obrázku alebo na ulici. Spýta sa na modrú, môžeme ukázať na oblohu. No a potom sa spýta na slovo milovať. Prichádza náročná skúška. Skúška, na ktorú je máloktorý rodič pripravený.

Rodič začína tieto pojmy popisovať, ako vie. Snaží sa ich dieťaťu objasniť. Získavanie znalostí o nich tam však nekončí. Dieťa vysvetlenie týchto pojmov vidí v knihách. Počuje v televízii. Čoraz častejšie a častejšie prenikajú do detského vedomia. A za vedomím, hlboko v podvedomí, sa vytvára komplexný obraz, význam týchto abstraktných pojmov. Poznáte niektorú z verzií ľudovej múdrosti, ktorá spomína potrebu popáliť sa, aby sme spoznali silu ohňa? Podvedomiu nestačí vedieť. Ono tieto pojmy potrebuje zažiť. A hlavne potrebuje živý príklad, vzor človeka, ktorý ich predstavuje.

Ako väčšinou postupuje výchova? Dieťa spoznáva svet. Následne ho začína popisovať pri komunikácii s druhými. Časom nastane v jeho správaní odchýlka od „normálu“ a dieťa prichádza na to, je privedené k zisteniu, že spravilo chybu. Niečo sa smie a niečo nie. Jeho popis reality nie vždy zodpovedá „realite“. Niekedy dokonca realitu popisuje rozdielne vedome. Skúša. Spoznáva. Učí sa. Kam môže zájsť? Vtedy mu vysvetlíme, čo je to klamstvo. Ďaľšia z vecí, ktoré nie sú „správnymi“. Ukazujeme mu hodnoty a postupne vysvetľujeme ďalšie a ďalšie pojmy. Niektoré sú „správne“ a iné patria k tým „nesprávnym“ vzorom správania sa. Niektorí rodičia svojim deťom tieto pojmy vysvetľujú a iní nie. Niektorí rodičia sa tomu snažia vyhnúť a dúfajú, že sa ich deti na takéto „ťažké otázky“ pýtať nebudú. Na tom ale nezáleží. Ak sa tieto pojmy a ich vysvetlenie nedostanú k deťom v rodine, stane sa tak v inom prostredí. Formuje sa v nich vzor „správneho“ človeka. Následne dieťa začne zisťovať, ako sa týmto vzorom stať. Ako sa správa odvážny človek? Ako pri niečom postupovať odhodlane? Ako používať svoju vôľu? Ako dať najavo ľudskosť a to, že niekoho milujeme? Hľadá VZOR.

Ruku na srdce. Kto z nás je vzorom ideálneho človeka? Plne sa správajúceho podľa morálnych pravidiel predkladaných ako ideál?

Dieťa ten popis čítalo už toľkokrát. Dokonca v dnešnej dobe mnoho z týchto abstraktných pojmov videlo zosobnených aj v televízii alebo skrz online média. Ale to stále nestačí. Detské podvedomie sa s týmto vzorom potrebuje stretnúť oveľa bližšie. Očakáva ho v osobe svojho rodiča. Čo si môže detské podvedomie vyvodiť z toho, že mu čítame rozprávku o nebojácnych hrdinoch, pričom my sme plní strachu z maličkostí? Bojíme sa tmy, bolesti, strašidiel, zlyhania, samoty, … Čo si detské podvedomie má o nás myslieť, keď mu ukazujeme príbehy o láske, rozprávame mu o tom, čo znamená milovať a ako to dať najavo a my sa k svojmu vlastnému partnerovi správame chladno, odmerane a nie sme schopní sa chytiť za ruku a objať sa? Keď nevieme vlastnému dieťaťu dať najavo, ako veľmi ho milujeme? Milujeme ho vôbec? Kde je vôľa, odhodlanie, chuť rásť, keď prídeme z práce domov a dieťa odbijeme s tvrdením, že sme unavení a sadneme si pred televízor? Kde je osobná sila, kde je naša vôľa, keď dieťa vidí, ako sme závislí na cigaretách, alkohole, liekoch, prejedáme sa, nepustíme z ruky mobil, tablet, … A my mu ukazujeme príbehy o slobode. Ukazujeme mu príbehy o šťastí.

Som skutočne šťastným človekom?

Alebo sa len o tom presviedčame, kým väčšina z nás nikdy neokúsila „chuť“ týchto pojmov, ktoré sami sebe predkladáme za vzor? Keď sme ich my sami neboli schopní zosobniť? Ako nám môže dieťa veriť? To nie je jeho vedomou voľbou. Celý čas sme ho predsa učili, že sa nemá klamať. Predkladáme mu príbehy o dokonalosti, učíme o nej a pritom sami ju odmietame zosobniť. Sami nie sme ochotní stať sa vzorom, hrdinom pre naše dieťa. Hľadalo VZOR, nenašlo ho, prichádza VZDOR.

A dieťa začína rebelovať. Vzor doma nenachádza, tak ho jeho podvedomie vyslovene tlačí tam, kde vidí prejavy týchto pojmov. Je svojim podvedomím doslova ťahané na miesta, kde sa jemu rovní snažia správať nezávisle, slobodne, odvážne, prejavovať si lásku. Privádza ho to k skupinám priateľov, ktorí taktiež hľadajú. Privádza ho to na „ulicu“. Medzi ostatných, ktorí sa tieto ľudské vlastnosti snažia imitovať. Lenže väčšina týchto pokusov bez vedenia končí na úrovni imitácie. Pozlátka. Prázdne dotyky, silné slová zakrývajúce prázdnotu, predstieraná odvaha, ktorá nepozná zodpovednosť. Bez zázemia a podpory najbližsích dieťa ťažko hľadá, čo to znamená byť človekom. To neznamená, že dieťa uteká z domu. Jednoducho svojich rodičov nepovažuje viac za svoj vzor. Po období vzdoru sa vracia k rodine, ale vzťah je v podvedomí už navždy poznačený klamstvom. Nechceným klamstvom na strane rodiča. Podvedomým odmietnutím na strane dieťaťa. Z dieťaťa sa rokmi stáva dospelý človek. Nachádza partnera a zakladá rodinu. Stále cíti pravdu za všetkými príbehmi z detstva. Ale samo nevie byť ich vzorom. Preberá vzorce správania svojich rodičov a jedného dňa sa jeho vlastné dieťa pýta: „Čo je to láska?“

Výchova ukazovaním v istom momente končí a nastupuje výchova predkladaním vzorov správania sa. Keď predkladáme vzory „správneho správania sa“ ale my sami sa podľa nich nesprávame, podvedomie dieťaťa to vníma ako klamstvo. Sklamanie. Ako z tohto začarovaného kruhu vystúpiť?

V momente, keď sa z človeka stane rodič, bez ohľadu na to, či plánovane alebo nie, dostáva na svoje ramená obrovskú zodpovednosť. Zodpovednosť za zajtrajšie ráno. Za budúce generácie. Prv, ako sa s odhodlaním pustíme do výchovy, je potrebné sa pozrieť na samého seba. Som vzorom človeka, ktorým by sa moje dieťa malo riadiť? Predstavujem ideál správania sa, ktorý je predkladaný všetkými príbehmi naokolo? Som skutočne plne morálne založený človek? Nie? V tom prípade je načase zapracovať najskôr na samom sebe. Ak sme už dieťa na svet priviedli a uvedomujeme si, že sami sme zatiaľ neboli schopní zosobniť tieto pojmy a nechceme mu klamať, máme jedinú šancu. Vziať si za svoj apoň jeden jediný. Úprimnosť. Priznať pred dieťaťom, že sme sa snažili, ale zatiaľ sa nám to nepodarilo. Pridať sa k dieťaťu na jeho ceste v spoznávaní sveta a spoznávať ho spolu s ním. Čo nás bude čakať? Ak sa rozhodneme pre úprimnosť, bude nás čakať veľa nepríjemných otázok. „Prečo? Čo by si spravila inak? Ak by si mal byť odvážnym, čo v živote by sa v tvojom živote zmenilo? Ukážeš mi, ako je to mať rada?...“

Obzrime sa do minulosti. Vytráca sa morálka. Generácia za generáciou sa vytrácajú vzory. Mládež sa zakaždým viac a viac vzďaluje rodičom. Máme všetkého viac ale skutočná radosť zo života sa vytráca. Vnútri, v ľuďoch, ako obrovská priepasť, vládne prázdnota. Nenaplnenosť. Smútok z vlastnej neschopnosti aspoň sa pokúsiť priblížiť tomu, čo sami predkladáme ako ideál človeka. Možno by mnohým pomohlo uvedomenie si skutočnosti, že priblížiť sa ideálu zďaleka neznamená stávať sa bezchybným človekom.

Áno. Možnosť je ešte jedna. Postupne dovolíme vymyznúť ideálom. Zabudneme na rozprávky s posolstvami. Pojmy ako hrdinstvo, odvaha, česť, ľudskosť, láska budeme postupne zaraďovať k archaizmom. Až neostanú ideály, ktorých nenaplnenie by nás mohlo trápiť. Len aby sme nemuseli vystúpiť z našej komfortnej zóny. Aby sme nemuseli opustiť naše pohodlie. Čo viem naisto je, že prázdnota z nášho vnútra by nezmizla. Len by sme sa pripravili o návody. O postup, ako ju zaplniť.

To, ako bude vyzerať svet zajtrajška, nie je na pleciach našich detí. Nových generácií. Je na našich vlastných pleciach a nikdy tomu nebude inak. Aký vzor v našich deťoch zanecháme, tak bude vyzerať zem počas nasledujúcich generácií. Budeme aj naďalej pohodlnými konzumentami alebo sa vydáme spoznávať a objavovať život? Vydáme sa hľadať podstatu pojmov odvaha? Nebojácnosť? Samostatnosť? Osobná sila? Začneme objavovať ľudskosť a lásku so všetkým, čo k tomu patrí? Vydáme sa konečne my sami hľadať šťastie? Staneme sa hrdinami z rozprávok a zabojujeme za budúcnosť našich detí? V tom najťažšom boji zo všetkých, v boji s prázdnotou v našom vlastnom vnútri?


© Jozef Koláček
2018 - 2024